Waldsteinova zbierka a jej maliar, Thomas Ender

(Knižnica Maďarskej akadémie vied, Oddelenie rukopisov a starých kníh)


Gróf János (Ján) Waldstein, člen Riaditel'skej rady Maďarskej akadémie vied daroval Akadémii dňa 8. mája 1868 dvestodvadsať akvarelov rakúskeho krajinára Thomasa Endera (1793-1875), ktoré sa zrodili v oblastiach Horného a Severovýchodného Uhorska [1]. Podl'a svedectva darovacej listiny konal tak najmä z presvedčenia, že výtvarné umenie môže výrazne pomôcť všeobecnému vzdelávaniu a rozvoju meštianstva. Mal'by predstavujúce vrcholy Vysokých Tatier a Karpát neboli iba púhym predstavovaním tamojších prírodných krás, ale chceli upriamiť pozornosť aj na geologické svojráznosti krajiny [2]. Waldsteinovu zbierku pozostávajúcu zo spomínaných dvestodvadsať akvarelov umiestnili v Akademickej knižnici [3], kde v odbornom katalógu bibliotéky dostali signatúru Archeológia fol 308. Z dôvodu zachovania stavu všetky štyri fascikle s umeleckými dielami boli neskôr preložené v rámci Akademickej knižnice do Oddelenia rukopisov. Tu sa zbierka nachádza pod signatúrou Ms 4409.

János Waldstein

János WaldsteinGróf János Waldstein-Wartenberg (Nagymegyer (?) / Vel'ký Meder (?) - kedysi Čalovo -, 21. augusta 1809 - Viedeň, 3. júna 1876) bol právnikom, županom Užskej stolice (1861), amatérskym maliarom a zberatel'om umeleckých diel, ktorý už pred svojím zvolením do Riaditel'skej rady (26. marca 1868) [4] udržiaval s Akadémiou úzke kontakty. Tieto sa zakladali predovšetkým na dôvernom, ešte z čias mladosti pochádzajúcom priatel'stve so zakladatel'om Akadémie grófom Istvánom Széchenyim (1791-1860) a prejavili sa v podporovaní kultúrnych a hospodárskych snáh Istvána Széchenyiho. Mladý János Waldstein sa živo zaujímal o literatúru a vedu [5] a svoje štúdiá na peštianskej univerzite ukončil získaním doktorátu z filozofie a práva. Tézy jeho skúšok na univerzite v rokoch 1824 a 1829 vyšli aj tlačou [6]. Jeho finančná situácia mu nezabezpečila nezávislý život, preto vstúpil do štátnych služieb. Bol úradníkom v Budíne, vo Viedni a v Trieste, avšak v roku 1849 dal zbohom životu úradníka a v súlade so svojimi umeleckými sklonmi sa venoval najmä maliarstvu, ale nezabudol ani na podporovani výtvarného umenia v Uhorsku. Zapojil sa aj do hospodárskeho života krajiny: bol činný hlavne v oblasti regulácie vôd a výstavby železníc [7].

Rodina grófa Jánosa Waldsteina bola českého pôvodu, ale v 1758-om získala domovské právo v Uhorsku. Vzdelávanie a vedecký život v krajine Waldstein nepodporoval len kvôli svojim tunajším statkom (v komárňanskej, vesprímskej a užskej stolici) [8] a nie iba kvôli nim sa zúčastnil tých hospodárskych aktivít, ktoré napomáhali rozvoju kapitalizmu v krajine. S Uhorskom ho spájali aj štúdiá a kultúrne väzby, ktoré sa vďaka priatel'stvu so Széchenyim tak po emocionálnej ako po faktickej stránke výrazne obohatili. Dospelý Waldstein sa s ideami a politickými predstavami svojho staršieho a váženého priatel'a nevedel vždy stotožniť, Széchenyiho snahy slúžiace verejnému blahu však úprimne podporoval. V rámci svojich užších možností, ale s výraznou vnímavosťou voči umeniu sa snažil riešiť tie úlohy na poli verejného života, na vykonanie ktorých ho nabádal István Széchenyi, keď v roku 1830 vykonali spoločnú cestu po dolnom toku Dunaja a do Istanbulu. K plavbe po dolnom toku došlo medzi 24. júnom a 19. októbrom 1830 a Széchenyi ju vykonal preto, aby skúmal možnosti regulácie Dunaja. Na túto cestu pozval aj Jánosa Waldsteina, ktorý mu - keď počas cestovania ťažko ochorel - bol spol'ahlivou oporou nielen vo fyzickom ale aj v duševnom zmysle slova. V priebehu cesty si obaja viedli denník: tieto záznamy sú hodnotným dokumentom vypovedajúcim o ich vzťahu, o totožnosti a rozdielnosti ich spôsobu myslenia ako aj najrôznejších náhl'adov. Széchenyi ho - presvedčiac sa o úprimnom priatel'stve Waldsteina - prijal za svojho dôverníka a keď bol chorobou oslabený, vo Waldsteinovi videl človeka, ktorý jeho plány uskutoční. János Waldstein so svojou vyrovnanosťou a sympatickou povahou patril k tým l'uďom, na ktorých sa Széchenyi v danom prípade mohol bezpečne spol'ahnúť. Kvôli rozdielnosti politických názorov sa ich dôverné priatel'stvo neskôr ochladilo, zostal však vzájomný záujem ako aj obojstranná úcta. Waldstein po roku 1849 viackrát navštívil Széchenyiho, ktorý v tom čase bol nútený zdržiavať sa v psychiatrickej liečebni v Döblingu. Nachádzame ho aj v malej skupine tých l'udí, ktorí po tragédii dňa 8. apríla 1860 (v tento deň spáchal Széchenyi samovraždu - pozn. prekladatel'a) boli prítomní pri vykropení telesných pozostatkov Istvána Széchenyiho v kostole v Döblingu [9].

Ohl'adom Waldsteinových politických názorov je charakteristické, že keď na sneme v 1847-om Lajos Kossuth urazil konzervatívnych členov hornej snemovne, vyzval ho na súboj.V roku 1850 aj on podpísal memorandum, v ktorom konzervatívni magnáti žiadali cisára Františka Jozefa I. o znovunastolenie politických pomerov, ktoré vládli v 1847-om [10].

Waldstein a výtvarné umenie

János Waldstein sa cítil najlepšie vo svete výtvarného umenia. Zachovali sa jeho listy písané Istvánovi Széchenyimu, spomedzi ktorých niektoré ilustroval karikatúrami. Tieto žartovné kresby svedčia o chápavej irónii podporovatel'a [11]. Táto irónia charakterizuje aj tie dve všeobecne známe karikatúry, ktoré nám predstavujú usilovne sa činiaceho Széchenyiho. "Machen wir uns keine Illusion" - týmto nápisom nabádal Széchenyiho, brodiaceho sa cez Dunaj pri Železnej bráne (Knižnica MAV, Oddelenie rukopisov, K 293/3). Jeho, autora diela Peštiansky prach a blato, skrášlitel'a mesta Pešť zvečnil ako zametača (Knižnica MAV, Oddelenie rukopisov, K 293/4). Pre pečatidlo Akadémie Waldstein so zmyslom pre vhodný štýl pozmenil rytinu vyhotovenú na základe olejomal'by Johanna Nepomuka Endera predstavujúcej erb Akadémie. Keď prebiehal konkurz ohl'adom plánov paláca Akadémie, on so zretel'om na okolie Riaditel'skej rady uprednostnil projekt Friedricha Augusta Stülera, charakterizovaný renesančným štýlom. Renesančnú budovu považoval János Waldstein za vhodnú s odvolaním sa na známy výrok Széchenyiho: "Aj kamene budovy paláca uhorskej akadémie majú zdôrazňovať: Uhorsko nebolo, ale bude." [12] Budovanie paláca sledoval Waldstein s mimoriadnym záujmom. Zaujímalo ho najmä vytvorenie a umiestnenie galérie obrazov [13].

Dokončenie stavby paláca akadémie znamenalo realizáciu jednej z najkrajších verejných budov hlavného mesta. Ako prvý predseda Rady výtvarného umenia Uhorska (1871) pracoval v záujme rozmachu umeleckého života krajiny [14]. Jeho listy písané Ferencovi Pulszkymu svedčia o tom, že sa snažil najmä o vybudovanie anglických kontaktov [15]. Z kritiky, ktorú venoval obrazu Gyulu Benczúra s názvom Vajkovo pokrstenie spoznáme nielen jeho poňatie výtvarného umenia, ale zároveň je aj autentickým svedectvom jeho spätosti s maďarskou kultúrou; táto stať vyšla v denníku Kelet Népe (t. j. Národ východu). Nesúhlasil s tým, že obraz bol vystavený vo viedenskej Umeleckej jednote - podl'a jeho názoru prvýkrát mal byť prezentovaný na výstave v Pešti, lebo minister kultúry objednal dielo pre Maďarské národné múzeum [16]. János Waldstein ako predseda viedenskej Umeleckej jednoty bol prítomný aj vo výtvarnom živote hlavného mesta mocnárstva. V Széchenyimu písaných listoch viackrát spomínal svojich známych z okruhu viedenských maliarov - predovšetkým Johanna Nepomuka Endera (1793-1854), maliara erbu Maďarskej akadémie vied, druha Istvána Széchenyiho počas jeho prvej cesty na východ (v rokoch 1818-1819) [17]. Jeho dvojča, Johann Thomas Ender (1793-1875) bol známym krajinárom, profesorom krajinomal'by na viedenskej Akadémii výtvarných umení a dvorný maliarom arcikniežaťa Jána [18] a poznal ho aj János Waldstein, aj István Széchenyi. Obidvoch - a taktiež aj členov ich rodín - nájdeme v zozname predplatitel'ov Hartlebenovej publikácie Panorama der österreichischen Monarchie oder malerisch-romantisches Denkbuch…, ktorá v 1840-om vyšla druhýkrát. Značná časť rytín uverejnených v tejto publikácii bola vyhotovená podl'a pôvodných krajinomalieb Thomasa Endera.

Thomas Ender a Uhorsko

Thomas EnderDvojčatá Enderovci sa narodili 3. novembra 1793 vo Viedni. V 1806-om sa zapísali na Umeleckú akadémiu Svätej Anny. Thomas Ender v roku 1810 prestúpil do krajinárskej triedy, ktorú viedol známy akvarelista Laurenz Janscha. Od tejto doby začal svoje obrazy o krajinách mal'ovať podl'a prírody, čo mu umožnili početné výlety a študijné cesty tak doma ako v zahraničí. v 1817-om vyhral cenu akadémie, čím si získal podporu kniežaťa Metternicha. V úlohe maliara bol v rokoch 1817-1818 členom tej rakúskej prírodovedeckej expedície, ktorá odprevadila do Brazílie arcikňažnú Leopoldinu, snúbenicu portugalského následníka trónu doma Pedra. Jeho akvarely pochádzajúce z Brazílie sa dostali do zbierky viedenskej Akadémie umení. Po návrate z južnej Ameriky bol v rokoch 1819-1822 spolu so svojím bratom štipendistom v Ríme. V roku 1824 sa stal členom Akadémie umení. V období rokov 1829-1853 bol dvorným maliarom arcikniežaťa Jána. Jeho úlohou počas spoločných ciest a výletov bolo zvečnenie zvláštnych výtvorov prírody ako aj rôznych vrcholov, či už prostredníctvom kresieb alebo akvarelov. V 1832-om uzavrel manželstvo s dcérou úradníka budínskeho hradu Therese Árvayovou, ktorá žila vo Viedni. Manželom sa narodil jeden syn a jedna dcéra. V roku 1837 ho vymenovali za profesora krajinomal'by na akadémii umení [19].

Na zoznámenie sa s Uhorskom mal Thomas Ender možnosť počas tej cesty po Dunaji, ktorú absolvoval v 1837-om ako člen sprievodu arcikniežaťa Jána; najprv išli z Viedne do Galacu (Galaţi) potom loďou do Odesy, lebo ciel'om arcikniežaťa bol Krym. V priebehu cesty sa mohol zoznámiť s maďarskými členmi sprievodu, ku ktorým patrili traja grófi: Festetics, Pongrácz a Draskovich [20]. Táto okol'nosť akiste ul'ahčila realizáciu jeho ciest do Uhorska na začiatku šesťdesiatych rokov. Vysloveným ciel'om tejto plavby bolo vyhotovenie obrazov pre vydavatel'stvo Hartleben o známych a znamenitých miestach na brehu Dunaja. V Pešti v 1838-om zásluhou Hartlebenu skutočne vyšla publikácia s názvom "Malerische Ansichten der Donau in Ungarn von Theben bis Golumbacz mit Darstellungen von R. Alt, Th. Ender und C. Klette". Obrazy podunajských krajín zrodené v umeleckej dielni Thomasa Endera o rok neskôr vydal Conrad Adolf Hartleben v samostatnom zväzku na ocel'orytinách s názvom "Die Wundermappe der Donau oder das Schönste und Merkwürdigste an der Ufern dieses Stromes von Ursprung bis zur Mündung". Kniha v roku 1841 opätovne vyšla. Z týchto publikácií prevzal Franz Weidmann dvadsaťtri obrazov Thomasa Endera do svojej, už spomenutej publikácie "Panorama der österreichischen Monarchie…", vydanej v rokoch 1839, 1840 a 1846 [21]. Aj tieto zväzky vydala firma Hartleben, ktorá Enderove obrazy z Uhorska uverejnila roku 1844 v Pešti v samostanom albume litografií s názvom "Magyarország festői mutatványokban" (Uhorsko v maliarskom zobrazení). V nasledujúcich rokoch v spoločnosti svojich žiakov absolvoval viacero študijných ciest do rakúskych Álp a do južného Tirolu. V roku 1847 odprevadil arcikniežaťa Jána do Innsbrucku a na cestu po severnej Itálii. To bol posledný spoločný výlet Thomasa Endera s arcikniežaťom Jánom [22]. Kvôli reorganizácii výuky sa v roku 1850 musel rozlúčiť s miestom profesora; jeho deväť mesiacov trvajúci pobyt v Itálii bol pravdepodobne rozlúčkovým darom arcikniežaťa Jána [23].

Ohl'adom počiatku osobnej známosti Thomasa Endera a Jánosa Waldsteina nemáme údaje. Osobný kontakt vznikol najneskôr v 1861-om, keď Thomas Ender odprevadil svojho syna - inžiniera - na stavebné práce železničnej trate Košice - Oderberg [24]. Ako akcionár stavby trate [25] sa o tom János Waldstein akiste dozvedel a so záujmom sledoval maliarsku činnosť Thomasa Endera. Dôkazom ich osobného kontaktu sú pravdepodobne aj tie mal'by, ktoré sa zrodili na statku Jánosa Waldsteina vo Vinnej (obrazy č. 18.6, 18.7 a 18.8) ako aj na statku Waldsteinových príbuzných, rodiny Sztárayovcov [26] a taktiež aj obrazy predstavujúce kaštiel' Sztárayovej rodiny v Michalovciach (obrazy č. 18.1 - 18.5). Akvarely zobrazujuce Užhorod (18.2 - 18.14) tiež môžeme považovať za výsledky Waldsteinovej osobnej objednávky z roku 1861, keď bol čerstvo vymenovaným županom užskej stolice [27]. Mal'by o kaštieli grófa Manóa Andrássyho v Parchovanoch (18.9 - 18.11) [28] vznikli pravdepodobne taktiež na základe osobného kontaktu. Thomas Ender bol počas svojej študijnej cesty po Hornom Uhorsku aj hosťom kaštiel'a Mednyánszkyovcov v Strážkach. odtial'to odchádzal na svoje výlety do Tatier a tu opravoval kresby neskoršieho slávneho maliara, vtedy ešte dieťaťa Lászlóa Mednyánszkyho (1852-1919) [29]. Thomas Ender v období rokov 1861-1863 navštívil okrem Horného Uhorska aj iné oblasti: jeho akvarely nachádzajúce sa v zbierkach viedenskej Albertiny a budapeštianskeho Múzea krásnych umení (Szépművészeti Múzeum: tu sú vystavené diela slávnych i menej známych umelcov z celého sveta) svedčia o cestách do Sedmohradska a na okolie Balatonu ako aj o pobyte v Gödöllő [30]. Waldstein vo svojom liste Maximiliánovi Falkovi zo dňa 14. novembra 1869 spomenul, že Thomas Ender plánuje cestu do Sedmohradska [31], ale podl'a svedectva životopisných údajov maliara k tejto ceste už nedošlo.

Hornouhorské akvarely Thomasa Endera

Obrazy Thomasa Endera z Horného Uhorska a zo severných a východných končín krajiny sa s výnimkou niekol'kých diel nachádzaju v zbierke Jánosa Waldsteina [32]. Jeho obrazy o kaštieli Manóa Andrássyho v Parchovanoch boli publiku predstavené na peštianskej výstave Uhorskej umeleckej jednoty v čase od 15. septembra 1863 do 20. januára 1864 [33]. O tých exponátoch zbierky, ktoré predstavujú rôzne hrady začala Maďarská monografická spoločnosť v 1914-om vyhotovovať kópie; tieto chceli reprodukovať v albume o živote na hradoch Uhorska [34]. Táto publikácia sa žial' nikdy nezrodila. Jedna tretina obrazov zbierky bola verejnosti prvýkrát sprístupnená v novembri roku 1922 na budapeštianskej výstave s názvom "Maďarské krajiny", ktorú usporiadalo Oddelenie grafiky Múzea krásnych umení [35].Niekol'ko obrazov sa objavilo na výstave diel Károlya Markóa st. (1791-1860) usporiadanej v Maďarskej národnej galérii v októbri až decembri roku 1991, kde reprezentovali súdobé umenie [36].

Životopisec Thomasa Endera, Walter Koschatzky považuje obrazy vzniknuté v rokoch 1853-1866 za pozdné diela [37]. Sem patria aj akvarely z Waldsteinovej zbierky, o ktorých sa Koschatzky nezmieňuje. Na základe týchto krajinomalieb môžeme konštatovať, že úroveň umeleckých diel Thomasa Endera bola od počiatku tvorivej činnosti až po poslednú periódu rovnaká. Jeho náhl'ad maliara sa zakladal na triezvom, sotva sa meniacom videní prírody.

Čo sa týka techniky obrazov, odhliadnuc od niekol'kých výnimiek sú to akvarely na papieri. Na akvareloch často vidíme ceruzkou načrtnuté, nenamal'ované jemné detaily - najmä l'udské postavy a rôzne zvieratá. Na zadnej strane výkresov v dvadsiatich štyroch prípadoch nachádzame nejaký náčrt, väčšinou kresbu ceruzkou ale aj niekol'ko nedokončených akvarelov. Medzi dielami sú aj tri vel'mi široké panoramatické obrazy, pozliepané z troch častí (11.1, 16.1 a 16.12). Akvarely sú namontované na nosný kartón (500 × 657 mm), pripevnili ich pri hornom okraji. Kartón č.134. je prázdny, lebo obraz 14.7 chýba. Jedná sa o 220 listov; sú umiestnené v štyroch fascikloch, na ktoré pozlátenými písmenami napísali: gr. János Waldstein M. V. Academii 1868.

Thomas Ender spomedzi akvarelov podpísal iba dva (9.9 a 9.13). Na dolný okraj spravidla napísal, čo je predmetom obrazu: tieto poznámky sú v nemčine, písal ich ceruzkou, švabachom alebo latinským písmom a často používal skratky. Na dolnom alebo hornom okraji obrazov mnohokrát uviedol mená dôležitejších lokalít (vzdialených dedín, vrcholov, údolí atď.) alebo aspoň naznačil smer, zapísal si meno majitel'a kaštiel'a či statku. Je zrejmé, že mená, ktoré mu boli cudzie, sa snažil zachytiť podl'a výslovnosti. Pri odstrihnutí okrajov jednotlivých výkresov bola časť týchto záznamov poškodená, chýbajúce slová však sám maliar alebo niekto iný neskôr dopísal; tieto opravy nájdeme pod ale aj nad poškodeným textom.

V pravom hornom rohu každého nosného kartónu môžeme čítať nápis "Waldst. Gyűjt." (Waldsteinova zbierka), pod ktorým je poradové číslo jednotlivých obrazov od 1 do 220; v l'avom dolnom rohu tým istým rukopisom a v dnes už zastaralej maďarčine zaznamenali názov obrazu. Tá istá ruka sa pričinila o vyhotovenie súhrnného zoznamu názvov diel v prípade všetkých štyroch fasciklov. (Fotografia týchto zoznamov sa objaví aj na obrazovke: 1. zoznam, 2. zoznam, 3.zoznam, 4. zoznam.) Tieto maďarské názvy pochádzajú pravdepodobne od človeka, korý bol dostatočne informovaný o predmete obrazov resp. o mieste, ktoré predstavujú, aby nemecké nápisy diel doplnil a upresnil, niekol'kokrát sa však aj on pomýlil (napr. v prípade obrazov č. 15.10, 15.14 a 16.12). Na základe týchto informácií sme určili neskôr nové, výraznejšie alebo spresnené názvy diel.

V l'avom hornom rohu nosného kartónu sa nachádza signatúra Oddelenia rukopisov, počnúc číslom Ms 4409/1 až po Ms 4409/220.

Vo väčšine prípadov aj na samotnom obraze - v l'avom alebo pravom dolnom rohu či na zadnej strane - nájdeme ceruzkou (niekedy aj viacerými ceruzkami) zapísané číslo, občas dokonca viac čísiel. Niektoré z nich môžu pochádzať od maliarovej ruky, ťažko však zistiť, ktoré sú pôvodné a ktoré boli neskôr dopísané. Kedysi mohlo dôjsť k pomiešaniu obrazov a pri očíslovaní nosných kartónov boli od seba oddelené aj také diela, ktoré patrili do tej istej skupiny. Keď sa pred vystavením obrazov vytváralo ich logické zemepisné poradie, vyšlo najavo, že pôvodné očíslovanie je správne, čiže diela - vo vzťahu k signatúram - teraz sa dostali na správne miesta. To je odpoveď na otázku, prečo vystavujeme akvarely v inom poradí, než aké by si vyžadovalo poradie signatúr.

Poznámky

[1] Akadémiai Értesítő 3/1868/207.
[2] WALDSTEIN János levele az MTA Elnökének [List Jánosa Waldsteina prezidentovi Maďarskej akadémie vied]. 1868. máj. 8. MTAK Kézirattár RAL 387a/1868.
[3] DIVALD Kornél: A Magyar Tudományos Akadémia palotája és gyűjteményei [Palác a zbierky Maďarskej akadémie vied]. Budapest, 1917. 97.
[4] WURZBACH, Constant: Biographisches Lexikon des Kaiserthums Oesterreich. Bd. 52. Wien, 1885. 238-239.
[5] WALDSTEIN János levelei Horvát Istvánnak [Listy Jánosa Waldsteina Istvánovi Horvátovi]. 1836-1841. OSZK Kézirattár Levelestár.
[6] SZINNYEI József: Magyar írók élete és munkái. 14. [Život a dielo maďarských spisovatel'ov. 14.] Budapest, 1914. 1406.
[7] SZINNYEI, i.m. 1405-1406. - WURZBACH, i.m., Bd. 52. 238.
[8] Magyar nemzetségi zsebkönyv. Első rész. Főrangú családok. I. [Knižka maďarských rodov. Prvý diel. Šl'achtické rodiny. I.] Budapest, 1888. 261-262. - Magyarország vármegyéi és városai. Komárom vármegye. [Župy a mestá v Uhorsku. Župa Komárom] (Budapest, é.n.) 51, 57, 72, 107-108. - NAGY Iván: Magyarország családai címerekkel és nemzékrendi táblákkal. 11. [Maďarské rodiny s erbami a rodovými tabul'ami. 11.] Pest, 1865. 24.
[9] EÖTVÖS Károly: Esterházy, Zichy, Waldstein. Pesti Napló 1877. aug. 5. 201. sz. 7. - KÁLNOKY Hugó: Széchenyi István és Waldstein János keleti utazása 1830-ban [I. Széchenyiova a J. Waldsteinova cesta na Východ r. 1830]. Kiad. bev. és jegyz. Kálnoky Hugó. (Budapest, é.n.) 10-27.
[10] WURZBACH, i.m. Bd. 52. 239.
[11] WALDSTEIN János levelei Széchenyi Istvánnak [Listy Jánosa Waldsteina Istvánovi Széchenyimu]. 1831-1847. MTAK Kézirattár K 209/91, K 209/96-97.
[12] DIVALD, i.m. 11-12, 53.
[13] WALDSTEIN János levele Dessewffy Emilhez [List Jánosa Waldsteina Emilovi Dessewffymu]. 1864. jún. 9. MTAK Kézirattár RAL 690/1864. - WALDSTEIN János levele Dessewffy Emilhez [List Jánosa Waldsteina Emilovi Dessewffymu]. 1865. máj. 17. MTAK Kézirattár RAL 1329/1865.
[14] Művészeti lexikon [Umelecká encyklopédia]. Szerk. Éber László. Budapest, 1935. 542. - SZINNYEI, i.m. 1406.
[15] WALDSTEIN János levelei Pulszky Ferenchez [List Jánosa Waldsteina Ferencovi Pulszkymu]. 1871-1876. OSZK Kézirattár Fond VIII/1133.
[16] Magyar képzőművészek lexikona. I. [Encyklopédia maďarských výtvarníkov] Szerk. Szendrei János, Szentiványi Gyula. Budapest, 1915. 162. - WALDSTEIN János: Szt. István keresztelése. Benczúr Gyula festménye. [Krst Sv.Štefana. Mal'ba Gyuly Benczúra] Kelet Népe 1876. febr. 17. 47. sz.
[17] SZABÓ László, Bártfai: Adatok gróf Széchenyi István és kora történetéhez [Údaje k historii grófa Istvána Széchenyiho a jeho doby]. Budapest, 1943. 115. - WURZBACH, i.m. Bd. 4. 1858. 38-40.
[18] WURZBACH, i.m. Bd. 4. 1858, 41-43.
[19] KOSCHATZKY, Walter: Thomas Ender. (1793-1875) Kammermaler Erzherzog Johanns. Graz, 1982. 168, 227-229.
[20] KOSCHATZKY, i.m. 83-84.
[21] KOSCHATZKY, i.m. 83.
[22] KOSCHATZKY, i.m. 168.
[23] KOSCHATZKY, i.m. 168-169.
[24] KOSCHATZKY, i.m. 156.
[25] KÁLNOKY, i.m. 24. - Vasúti lexikon [Železničná encyklopédia]. Budapest, 1991. 125.
[26] NAGY, i.m. 24.
[27] NAGY, i.m. 24.
[28] Magyar képzőművészek lexikona, i.m. 435-436.
[29] MALONYAY Dezső: Mednyánszky. Budapest, 1905. 23.
[30] KOSCHATZKY, i.m. 156.
[31] WALDSTEIN János levele Falk Miksának [List Jánosa Waldsteina Miksovi Falkovi]. 1869. nov. 14. OSZK Kézirattár Fond IV/966.
[32] KOSCHATZKY, i.m. 156.
[33] Pesti Műegylet Évkönyvei. 1863. Kiállított művek lajstroma. [Ročenky Pešťského umeleckého spolku. 1863. Súpis vystavených diel] 1863. szept. 15 - 1864. jan. 20.
[34] CSÁNKI Dezső levele az Akadémia elnökének [List Dezső Csánkyho prezidentovi Akadémie]. 1914. márc. 28. MTAK Kézirattár RAL Könyvtári iratok K 808:127/1914.
[35] Szépművészeti Múzeum. A Grafikai Osztály XLVI. kiállítása. Magyar Tájak. [Múzeum krásnych umení. XLVI.výstava Grafického oddelenia. Maďarské krajiny] 1922. november. - Szépművészeti Múzeum kölcsönzési kérelme, a kölcsönzés feltételei és a kölcsönzési elismervény [Žiadosť o zapožičanie exponátov Múzea krásnych umení, podmienky zapožičania a potvrdenka o pôžičke]. Budapest, 1922. okt. 27. illetve 1922. nov. 12. MTAK Kézirattár RAL Könyvtári iratok K 810:39/1922.
[36] Id. MARKÓ Károly. Kiállítás. Magyar Nemzeti Galéria. [Károly Markó st. Výstava. Maďarská národná galéria] 1991. okt.-dec.
[37] KOSCHATZKY, i.m. 156.

Portrét Thomasa Endera (Jos. Danhauser 1834) sa nachádza v: Thomas Ender (1793-1875). Niederösterreich in der Biedermeierzeit. Sonderausstellung 23. Okt. 1981 bis 7. März 1982. Niederösterreichisches Landesmuseum, Wien, 1982.

Portrét Jánosa Waldsteina sa nachádza v: KÁLNOKY Hugó: Széchenyi István és Waldstein János keleti utazása 1830-ban [I. Széchenyiova a J. Waldsteinova cesta na Východ r. 1830]. Kiad. bev. és jegyz. Kálnoky Hugó. (Budapest, é.n.)

(Kinga Körmendy - Júlia Szabó - Béla Rozsondai)