VYSOKÉ TATRY sú najsevernejšou a najvyššou časťou horského pásma Karpát s charakterom alpského pohoria. Rozprestierajú sa na ploche 260 km štvorcových, dlžka hlavného hrebeňa meria 26 kilometrov. Na západe ich oddel'uje od Liptovských Tatier Tichá dolina a L'aliové sedlo (1947 m), na severovýchode od Belianskych Tatier Zadné Meďodoly a Kopské sedlo (1749 m). Oblúk hlavného hrebeňa je zhruba východo-západne orientovaný, vyklenutý smerom na juh. Z neho sa na sever a na juh rozvetvujú striedavo l'účovite bočné hrebene; najvyššie štíty sa týčia z južných bočných vetiev. Náhle vyčnievajúci obrovský horský masív členený hlboko siahajúcimi dolinami ponúka nádherný pohl'ad najmä z juhu, od Popradskej kotliny. Na severe klesá miernejšie smerom na nížinu. Zo štítov sedem siaha nad 2600 metrov, najvyšším je Gerlachovský štít (2663 m, resp. podl'a najnovších údajov od hladiny Baltského mora 2655 m). Od r. 1896 sa nazýval Štít Františka Jozefa, v rokoch 1949-1962 Stalinov štít.

Hlavnú masu Vysokých Tatier tvorí žula zvrásnená v období treťohôr, resp. z nej vytvorený milonit, vedl'a neho kryštalické bridlice a gneis. Vrstvy usadených hornín väčšinou zvetrali. Ich zvyšky sa nájdu v pol'ských častiach, teda v Pol'ských Tatrách i v Liptovských Tatrách. Hmotu Belianskych Tatier tvorí vápenec. Pamiatkou l'adových dôb štvrťohôr sú doliny v tvare U a jazerá vytvorené brúsením alebo zatarasením morénou. Vysoké Tatry sú bohaté na plesá; najväčším je Morskie Oko (34,5 ha), najhlbším Wielki Staw (79,3 m), najvyššie položeným Modré pliesko (2157 m). Zo snehu, z firnu sa dnes už v Tatrách netvorí glečer.

Rastlinstvo zodpovedá pásmam vysokých pohorí: miešaný les, potom ihličnaté lesy, ďalej v podsnežnom pásme kosodrevina a borievka, nakoniec alpínske lúky. Na vápennatých pôdach je flóra rozmanitejšia ako na kyslejších vytvorených zo žuly. Z viac ako 3000 druhov rastlín - machy, lišajníky, kvetnaté rastliny - vyskytujúcich sa v Tatrách, mnohé sú tatranské endemity. Zo zvierat horského kraja sú najcharakteristickejšie kamzíky a svište.

Po vysokých horách a dolinách chodili pol'ovníci, pastieri, drevorubači, uhliari, neskôr ich vyhl'adávali aj cestovatelia, výskumníci a výletníci. Prvé správy o výstupoch na tatranské štíty sa zachovali zo 17. storočia. Podtatranské rekreačné strediská sa začali budovať začiatkom 19. storočia. Objavenie Tatier a turistický ruch sa rozvinul jednak výstavbou košicko-bohumínskej železnice (1870-1871), jednak vznikom i pôsobením Uhorského karpatského združenia ( Magyarországi Kárpát Egyesület, 1873) a Pol'ského tatranského združenia (Polskie Towarzystvo Tatrzańskie, 1874). Keď Ender chodil po tomto kraji, Vysoké Tatry patrili k dvom hradným župám Uhorska, Spišskej a Liptovskej, územne k Haliči. Dnes prírodné a l'udské hodnoty tohto kraja chránia a uchovávajú ako spoločný poklad dva národné parky: Tatranský národný park (TANAP) Slovenska a Tatrzańsky Park Narodowy (TPN) Pol'ska.

Bibliografia: Adamec, Komarnicki, Šimko